reklama

Vianočná cesta domov

Je niečo po deviatej večer. Prvý sviatok vianočný sa o chvíľku končí. Vraciame sa domov z prvého dňa návštev rodinných príslušníkov, roztrúsených po západnom a sčasti aj strednom Slovensku. Vedľa mňa drieme polovička. Vzadu na najčestnejšom mieste v aute (Majo je džentlmen, že jej ho automaticky prenecháva) spinká emocionálne unavená Barborka. Majko vedľa nej tiež tíško odpočíva...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Diaľnica D1 medzi Považskou Bystricou a Sencom patrí v túto nočnú, sviatočnú hodinu takmer iba nám. Áut stretáme minimum. Akoby svet okolo nás vypol. Chvíľkami sa mi to zdá až čudné. Priam sa mi žiada, aby sa z tu a tam prilietajúcich chuchvalcov hmly, pokúšajúcej sa ovládnuť noc, vynorilo nejaké auto. Aby som sa na ceste necítil tak sám. Hoc, na druhej strane, vnútri v aute sa sám určite necítim. Veziem si predsa domov najväčšie lásky svojho života. Nikam sa neponáhľam, rýchlosť nastavená na 115km/h. Parafrázajúc Rudolfa Hrušinského z legendárneho filmu „Vesničko má středisková“, kochám sa okolitou krajinou. Je síce tma, ale zvyšky snehu ležiaceho na poliach jemne presvetľujú svet a tak mi dovoľujú absolvovať sčasti aj vizuálny zážitok zo spomenutého kochania sa. Ten však prebíja kochanie sa vlastnými myšlienkami, hlásiacimi sa o slovo v tento sviatočný deň, v čase kedy moji najbližší spia.Ale aj keby bola tma okolo dokonalá, ponurosť do auta by sa mi určite nevkradla. Moja duša, potešená oslavou najkrajších sviatkov roka, je šťastná. A nič vonkajšie to nemôže zmeniť. Dovoľuje mi za volantom len tak si dumať a premýšľať o živote...Zaletí k vedľa driemajúcej polovičke. Som tak rád, že som ju onehdy 1.apríla 1995 stretol. Niekto by povedal, že to bola náhoda. My však veríme, že to bol osud. Že sme sa mali stretnúť. Že to niekde hore takto bolo napísané. S touto osôbkou spolu prekonáme aj tie najťažšie životné prekážky. Po 15 rokoch života po jej boku som o tom presvedčený. Spomínam na to, že my dvaja sa ani hádať nevieme. Pozor, to neznamená, že ju nikdy nenahnevám. Alebo že ona mňa trošku nenaštve. Respektíve, že si jasne nevyjasňujeme názory na problémové udalosti v našej rodine, v našich životoch. Ale neviem si predstaviť, že by sme sa nerozprávali viac ako niekoľko minút. No dobre, hodinku:). Ale potom sa už udobríme. Vždy. Len vo vzájomnej komunikácii si ľudia môžu rozumieť a rozvíjať svoj vzťah.Tieto sviatky sú výnimočnejšie ešte tým, že ak všetko dobre pôjde (modlím sa, aby išlo), sú to posledné Vianoce, ktoré slávime štyria. O rok nás bude už päť. Prvé chvíle po tom, ako sme sa to dozvedeli, sprevádzala popri radosti aj zodpovednosť. Presnejšie, je trvalo v našich pocitoch prítomná. Samozrejme, že sa bojím, ako to bude v časoch ekonomickej krízy, či sa mi/nám podarí uživiť rodinu. Na druhej strane, týmto pocitom nedovolím ovládnuť optimistickú časť svojho duševného druhého ja. Zvládame autizmus, zvládli sme rôzne ďalšie operácie. Ak budeme čo len trošku zdraví, všetci, zvládneme aj iné výzvy. Najmä ak budeme držať spolu...Pocit, že sa môžem domov vracať s takto plným autom, je sám o sebe obohacujúci. A napĺňajúci radosťou. Decká vzadu rastú ako z vody. Majko bude mať už štrnásť, pomaličky sa blíži čas, kedy budeme musieť rozmýšľať, čo s ním ďalej. Občas sa pri týchto myšlienkach vyľakám. Predsa len, je iný. Aj v budúcnosti zostane iný. Preto intenzívnejšie ako u iných detí vnímame my rodičia otázku budúceho smerovania jeho života. Škola po ukončení základnej školy. Zamestnanie. Hľadanie jeho čo najlepšej sebarealizácie...Ale po čase tieto myšlienky na budúcnosť zaženiem. Žijeme intenzívne práve teraz. Starostlivosťou a láskou rozdávanou dnes budujeme zajtrajšok. A pán Boh ho určite tiež len tak napospas osudu nenechá. Ani doteraz tak neurobil. Majko je šťastný chalanisko. A Barča šťastná druháčka, žijúca okrem nás a školy (učí sa výborne) momentálne naplno aj rôznymi vílami. A my šťastní ich rodičia.Takto plný vianočnej atmosféry, myšlienkami ulietavam aj k rodičom. Som rád, že sú. A že im stále zdravie slúži. Rovnako aj k sestre a jej rodine. A myslím aj na priateľa Ondreja a jeho tohtoročný decembrový, rýchly a nečakaný odchod z tohto sveta. V päťdesiatke sa neodchádza. V mojej spomienke naňho však už v súčasnosti prevláda pozitívny aspekt. Vždy si uvedomím, že žiadne hádky. Žiadne zbytočné starosti. Žiadne kvázi problémy, ktorým čelíme v tomto svete, nie sú naozaj vážne, ak pri nich nejde o život. Pre niekoho možno stará známa pravda, na ktorú nikdy nezabúda. Pre mňa posolstvo, na ktoré sa snažím pamätať deň čo deň. V tom vianočnom aute som si zase raz uvedomil, že som šťastný a pritom k tomu pocitu šťastia ani tak veľa nepotrebujem. Základom je fungujúca rodina. Vyrovnanosť so životom. Nadhľad. A veselá myseľ. Aspoň snaha o veselú myseľ. Je to pravda, že život je jeden z najťažších. Ale nádej, ktorá je jedným z posolstiev Vianoc, ho robí aspoň trochu znesiteľným:)...

Jozef Bednár

Jozef Bednár

Bloger 
  • Počet článkov:  774
  •  | 
  • Páči sa:  13x

Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéSpoločnosťDumky a úvahyVážnejšie dumky a úvahyAutizmusViera a jaMédiá a komunikáciaMoje malé postrehySpomienky na minulosťPríbehy zo životaAko si žijemeNa margoBežecký tragédPohodička

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu