reklama

O jednostrannej autistickej reflexii a útekoch pred sebou samým

Na tretí diel autistického seriálu z pera Jiřího X. Doležala v Reflexe, tentokrát venovanému „spovedi“ sestry ťažko autizmom postihnutého súrodenca, som po prečítaní pár dní dozadu pôvodne nechcel cez blog (ani nijak inak) reagovať. Dnes som si ten príbeh pani Miriam (sestra), zachytený pánom Doležalom, ešte raz prečítal. A rozhodol sa v krátkosti predsa len niečo napísať k jeho dvom bodom...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

Článok „Nedám svůj život bratrovi“ (Reflex 3/2013, str. 68-71) prináša očami hlavnej protagonistky, sestry ťažko postihnutého autistu, pohľad pod pokrievku života ich rodiny, ovplyvnenej (nielen touto) diagnózou. Jiří X. Doležal si pritom opäť vyberá úplne extrémny prípad autistu, ktorý bol ťažko mentálne retardovaný, okrem toho slepý, hluchý, nehovoriaci, nechodiaci. Aby toho nebolo málo, mama alkoholička. Navyše pani Miriam vyrastala u babičky, otcovej mamy, keďže rodičia sa rozviedli, keď mala rok a neskôr jej bolo povedané, že mama emigrovala. O tom, že jej mama však žije v Čechách, sa pani Miriam dozvedela, až keď mala asi dvanásť. Keď mala 16 rokov, mama jej napísala, že je tehotná. Tak prišiel na svet „Péťa“, autista.Pani Miriam, Péťova sestra, rozpráva aj o tom, ako sa s jej mamou po prevalení sa autizmu rozviedol aj Péťov otec, „velice solídní pán, významný právnik na menším moravském městě“. Pointou príbehu je fakt, že keď po predčasnom skone mamy celá rodina naraz tlačila na pani Miriam, aby si Péťu osvojila a nedala ho do ústavu, ona odmietla. Rodina ju za to zatratila, z čoho sa psychicky dlho spamätávala.Tento príbeh je vystavaný tak, že človek s troškou empatie nemôže pani Miriam odsúdiť. Minimálne preto, že nevie, akým peklom si prešla. Ale aj preto, že tak extrémny prípad postihnutia je naozaj hraničný a tak, ako sú ľudia, ktorí sa o takto ťažko postihnutých svojich rodinných príslušníkov starajú doma, tak sú aj ľudia, ktorí z rôznych dôvodov radšej zvolia ústavnú starostlivosť pre svojho blízkeho. To však neznamená, že by boli bezcitní alebo horší. Iný človek, ktorý nezažil to, čo oni, nemá žiadne oprávnenie ich súdiť. A to ani rodinný príslušník.V kontexte tohto článku chcem poukázať na jeho celkové vyznenie, na výber uhla prezentácie autizmu, tohto ešte stále nie dostatočne poznaného druhu inakosti v našej spoločnosti, zo strany autora. Jiří X. Doležal si tak ako v prvých dvoch dieloch, vybral aj teraz hraničný prípad ťažkého autistu, čím však ľudí pasujúcich sa doma s osudmi ich blízkych ľudí a´la Rain Man príliš nepovzbudil. Rovnako ani nevyoral dostatočne hlbokú brázdu na poli osvety pri tejto téme. Už spomenutého Rain Mana asi každý z nás minimálne jedenkrát videl. Je Dustin Hoffman v tomto filme obrazom učebnicového autistu? Nie je! To som však zistil až po tom, ako autizmus diagnostikovali u syna. Na svete hádam nenájdeme dvoch autistov, ktorí by boli identickí z hľadiska svojich autistických príznakov.Nezaslúžili by si v Reflexe miesto aj príbehy autistov, na začiatku možno aj ťažko postihnutých, u ktorých sa rodiny nevzdali, udržali sa pokope a dieťa napriek počiatočnému skepticizmu ich, doktorov a aj okolia, potiahli do nečakaných výšin? Prečo nemôže z príbehu o autistovi zaviať aspoň jemný náznak optimizmu? Prečo nemôže zaviať v Reflexe pri tejto téme nádej, že aj toto sú ľudia, ktorí chcú žiť, túžia po integrácii, a najmä majú potenciál obohatiť aj život nás, tzv. zdravej časti populácie?Nuž a na záver ešte jedna poznámka. Ten významný právnik, citujem z článku, „nechtěl s tím malým být, tak sa s mámou rozvedl“. Ale podľa pani Miriam sa vraj zachoval lepšie ako iní chlapi v podobnej situácii a nechal im byt a aj značnú hotovosť...Toto je strašný obraz (asi nielen tejto) doby. Ale žiaľbohu, často typická situácia nielen v príbehoch rodín s autizmom. Príde do rodiny problém, božechráň vážny zdravotný problém. A, ťažko sa to píše, ale často práve chlap to zabalí a odíde.Kde tu je sľub, že zostaneme jeden pri druhom v dobrom i zlom? V zdraví i v chorobe? V šťastí či nešťastí? Prečo tak ľahko utekáme z boja pred problémami? To si naozaj ten, čo utečie, myslí, že svoje zlyhanie vyplatí bytom a peniazmi? A že ten, čo ostal, to ľahšie zvládne sám? A kam vlastne utečie ten, čo odišiel? Pred sebou samým sa mu utiecť nepodarí...

Jozef Bednár

Jozef Bednár

Bloger 
  • Počet článkov:  774
  •  | 
  • Páči sa:  13x

Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéSpoločnosťDumky a úvahyVážnejšie dumky a úvahyAutizmusViera a jaMédiá a komunikáciaMoje malé postrehySpomienky na minulosťPríbehy zo životaAko si žijemeNa margoBežecký tragédPohodička

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu