O úteku z Ďumbiera či o párkoch na prvého mája

Spoločne prežité zážitky. To je, hovorím to na základe vlastnej skúsenosti, asi jeden z najkrajších a najtrvácnejších darov, ktoré môže počas výchovy odovzdať rodič svojmu dieťaťu. Už roky som v úlohe rodiča aj ja. A aj ja sa snažím spomenuté odovzdávať čo najčastejšie mojim deťom. Prežívať s nimi, hoc sú dni a životné etapy, keď je to dosť ťažké, čo najviac času. Po príklad pritom nemusím chodiť ďaleko. Moji rodičia nám (mne a sestre) do batohu na cestu životom nabalili požehnané množstvo spoločne prežitých zážitkov. V rámci našich vzájomných rodinných vzťahov som sa samozrejme „videl“ najmä v mojom otcovi a preto si spomínam najmä na tie zážitky, strávené spolu s ním..

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (1)

Napriek tomu, že som vyrastal ešte za socializmu, nebránilo nám to cestovať a v podstate každý rok sme boli spolu všetci, celá rodina, na dovolenke. Až na jednu výnimku, kedy sme sa niekoľko dní vlakom trmácali do Bulharska, sme chodili len po Slovensku. A bola to po každý krát jedna super jazda. Na našej žltej „120-ke“, prebrázdili sme Slovenský raj. Slovenské hrady a zámky. Nízke Tatry. Jaskyne. Termálne kúpaliská. Videli sme veľa zo Slovenska. Niekoľko príhod a sekvencií pri tých našich potulkách mi utkvelo špeciálne v pamäti. Prvá – keď nás otec vytiahol na túru na Ďumbier. Mohli sme mať so sestrou tak 7-8 rokov. Už zostupujúc dolu, zastihla nás strašná búrka, prietrž mračien. No hotový „koniec sveta“. Dolu do chaty sme to pritom mali ešte riadny kus cesty. Ocino bol, ako priznal neskôr, mierne zúfalý. Ale odhodlaný zachrániť nás. Povzbudzoval nás. Zostup nám premenil na minipreteky – od miesta A do miesta B. A potom opäť. Dal nám svoje jedlo. Držal nás psychicky na výške. Nakoniec ešte aj stopol prenosový voz Československej televízie, ktorý sa z vrchu po tej ceste – neceste presúval dolu. Boli sme zachránení.Pekné spomienky mám aj na oslavy Sviatku práce v Trnave. Vždy ráno v tento deň sa zamestnanci Agrostavu stretli aj so svojimi deťmi vo vestibule podniku. Tam bol pritom pre mnohých, vrátane mňa aj môjho otca, highlight dňa – párky s chlebom a horčicou a nejaká malinovka. Okrem toho tam záujemcovia, tiež vždy vrátane mojej krpatej detskej maličkosti, fasovali noviny. Aby mali čo čítať v sprievode, kým dorečnia Šlapka (tak sa volal jeden káder v Trnave, Gejza Šlapka) a spol.Takisto si pamätám na náš pobyt na termálnom kúpalisku v Patinciach, kde bolo tak teplo, aj v noci, že ocino spával s nohami uloženými v chladničke. Alebo na „Pochody Agrostavákov“, na ktorých som sa ako chalanisko špecializoval najmä na skok vo vreci. Či na pobyt v Lome nad Rimavicou, kde sme o.i. stretli v záhradnej kolónii aj jedného čudáka, ktorý nás pozval do chatky, kde nám ukázal naskladané fľašky piva. Vravel, že nič nejedáva, iba pivo pije. A ja som nechápal, ako môže byť len z piva živý.Nezabudol som ani na cesty do Šaštína na púte, kde mi otec ukazoval čudných ľudí v civile, zapisujúcich si „ŠPZ-ky“ áut s pútnikmi, parkujúcich pri bazilike. Ani na môj prvý hokejový zápas naživo, na ktorý ma zobral do Bratislavy – hrali Slovan proti Zetoru Brno. Ani na to, ako sme na starom rádiu vždy večer, tuším o deviatej to bývalo, v našej pivnici s velikánskymi problémami, vo veľkom utajení, ladili a počúvali Hlas Ameriky, alebo ako sme na „Rakúšanoch“ aj s krstným pozerali bratov Šťastných v zápase „ich“ Quebec Nordiques v NHL.V pamäti lovím aj spomienky na dobrodružnú noc, keď nám pred domom niekto zazvonil, asi o druhej nadránom. Pred bránkou sme videli otrhaného chlapa. Neotvorili sme, len sme ho, všetci štyria členovia rodiny (všetkých nás zobudil) pozorovali so zatajeným dychom. Po chvíľke odišiel. A my sme sa mohli vrátiť do postelí. Rozrušení, mali sme problém zaspať. Ale nakoniec sa nám to podarilo. Ocino však zostal hore, pri okne. Strážil takmer do rána. Len aby sme boli v bezpečí.Alebo keď sa nám uhlie takmer chytilo v pivnici (strašne sa z neho dymilo) a my sme to po zachytení, tiež cez noc, museli rýchlo riešiť. Celú veľkú kopu uhlia sme vtedy vyhádzali von. Takú nočnú brigádu sme dovtedy a ani potom už nezažili. Krásne chvíle mi zostali aj na chvíle strávené s ocinom v práci. Či v tej jeho reálnej v Agrostave. Alebo doma na záhradke. Zvykol som vtedy tvrdo lobovať za to, aby som si mohol ísť futbal s kamarátmi zahrať. Ale vždy ma pustil až po tom, ako som si odrobil určenú porciu pridelenej práce. Spomínam aj na jeho nezabudnuteľný zmysel pre humor. A ak mu už aj niekedy vtip nevyšiel, tak ešte kým ho dopovedal, sa tak začal smiať, že už to samo o sebe bolo strašne vtipné:)...Život však nebýva len o veselých chvíľach. Preto určite nezabudnem ani na tú noc, kedy nás zobudil telefonát. Volala otcova mama, že dedka našla padnutého na dvore. Cez polovicu dediny sme bežali, tušiac niečo zlé. Pomohli sme dedka preniesť dovnútra, stabilizovať a zavolať záchranku. Odviezli ho, a už sa nevrátil. Bola to ťažká mozgová príhoda...Ako šli roky, spoločné chvíle a zážitky prežité s ocinom naberali inú dimenziu. Iný obsah. Ale vždy mali pre mňa rovnakú, neopísateľnú, ničím nenahraditeľnú hodnotu...Chvalabohu, ocina tu mám stále, zdravého. Dnes sa dožíva 64 rokov. Tak živió, oslávenec. Ľúbim Ťa a ďakujem za všetko. A s optimizmom do budúcnosti, takmer už päťnásobný dedko:)…