reklama

Pochybnosti veriaceho človeka

„Vždy jsem věřil v čísla, v rovnice, logiku, která vede k závěru. Ale po životě v tomto přesvědčení jsem se zeptal, co je skutečně logika, kdo vynáší závěry...Moje pátrání mě provedlo přes fyzično, metafyzično, iluze a zpět. A já jsem udělal nejdůležitější objev v mé kariéře, nejdůležitější objev v mém životě. Pouze v záhadných rovnicích lásky, můžeme najít nějakou rozumnou logiku...“ (citát z filmu Čistá duša – profesor John Forbes Nash pri preberaní Nobelovej ceny za ekonomiku ďakuje manželke za podporu a lásku)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Na základ bližšie nešpecifikovaných prieskumov prišiel (ešte pred rokmi, na idnes.cz ten článok vyšiel v roku 2008 – len tieto dni som ho náhodou objavil na sociálnej sieti) britský psychiater Richard Lynn k záverom, že v Boha veria skôr menej inteligentní ľudia. A ateisti skôr v Boha neveria práve preto, lebo vraj o ňom vďaka svojej inteligencii kriticky uvažujú. A vraj podobne je to aj u detí, tie s vyšším IQ postupne väčšinou tiež začnú mať vo svojej viere pochybnosti...Nuž, a nemalo by to práve tak byť, aby nielen deti, ale aj dospelí, ktorí svojou vierou naozaj žijú každý deň, aby sa pri istých (najmä vážnych) životných situáciách nebránili lomcovaniu pochybností aj smerom k svojej viere? Aby kládli otázky – a to nielen sebe, ale aj Bohu? Nie je toto tiež jeden zo znakov sebavedomého veriaceho človeka, ktorý si na jednej strane verí a uznáva múdrosť „pomôž si človeče, aj Boh Ti pomôže“, a na druhej strane, keď má pocit, že sa celý svet rúca, práve vtedy sa opýta - „prečo“? Prečo by pochybnosti mali stáť na začiatku straty viery? Veď nakoniec, či Ježiš na kríži tiež nepochyboval? „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Ale hĺbku jeho viery to nezmenšilo. Skôr naopak...Som veriaci človek aj preto, lebo som vieru dostal do vienka, ako dar od rodičov (a od starých rodičov). A s pribúdajúcimi rokmi som sa, hoc tam boli a stále občas sú aj pochybnosti či otázky, postupne s ňou stotožňoval. A čím som viac o svete vedel, čím som viac cestoval, tým sa moja viera stávala pevnejšou, prehlbovala sa. Priznávam pritom, že som ako veriaci definitívne dospel asi až po narodení svojich (doteraz dvoch:) detí a po tom, ako sme s manželkou začali čeliť ich vážnym zdravotným problémom a niesť spolu ako rodina ich o trošku ťažší kríž. Pochopiteľne, aj vtedy mi hlavou vírili otázky, prečo autizmus práve u nás. Prečo hemangiómy. Richard Lynn by to nazval pochybnosťami. U mňa to ale boli otázky, ktoré moju vieru posilnili. Možno aj preto, že som na ne silou – mocou nehľadal odpoveď. Nie z dôvodu rezignácie na kritické myslenie. Ale preto, lebo ako veriaci zastávam názor, že sú isté veci v živote, ktoré nám zostáva, aby sme mohli ísť ďalej, asi iba akceptovať...Verím v Boha aj preto, lebo sám ako človek mám svoje limity. Lomcujú mnou vášne. Borím sa so svojou nedokonalosťou. Ale pri tom všetkom tu je viera, môj životný kompas, ukazujúci mi neustále morálny a hodnotový smer, ktorým by som sa mal vždy uberať. Ktorý by som mal mať vždy na pamäti. Viera, ktorá mi pomáha udržať si v tomto svete nádej.Že my ľudia sme racionálne bytosti, ktoré úplne presne a nevyvrátiteľne charakterizuje René Descartes svojím výrokom „myslím, teda som“? Pri tomto argumente mi napadá veľa štúdií a prác uznávaných sociológov, filozofov či behaviorálnych ekonómov, ktorí bezbrehú adoráciu našej racionality spochybňujú a na mnohých príkladoch ukazujú, že sme bytosti, ktorými často práve neriadene lomcujú emócie a v ktorých životoch a úspechoch hrá, hoc by sme to opakovane vo veľkom oponovali, veľkú úlohu najmä šťastie. Napríklad aj taký Daniel Kahnemann napísal, že práve šťastie býva faktorom, ktoré z priemerného príbehu robí príbeh úspešný. Alebo aj neúspešný. Navyše, aj ľudia vzdelaní a inteligentní sa často priznávajú, že sú v ich životoch chvíle, keď sa ako veriaci spoliehajú práve na zázraky. Na niečo „vyššie“. Pamätám si na jedného nemenovaného, špičkového onkológa, ktorý liečil dlhé roky moju babičku. Tej diagnostikovali rakovinu, keď mala asi 78 rokov, napriek tomu sa dožila deväťdesiatky. Za tie roky absolvovala stovky kontrol, vyšetrení, liečebných postupov. Na jej pohrebe mi tento špičkový lekár na otázku, ako sa z priemerného onkológa stane špičkový, povedal: „Dôležitá je pokora. Čím som viac vedel, tým som bol pokornejší. A musel som tiež postupne uveriť tomu, že dva krát dva nerovná sa v medicíne vždy štyri. Ale niekedy aj päť. Bez tejto viery by som nemohol dlhodobo úspešne liečiť ľudí chorých na rakovinu.“Začal som tento blog citátom z filmu Čistá duša. A skončím ho tiež prepisom dialógu medzi Johnom Nashom a jeho budúcou ženou. Tá sa snaží svojej láske, tomuto géniovi vysvetliť to, čo tak presne opísal napríklad aj Exupéry v Malom princovi. Že nie všetko je očiam viditeľné. Inak povedané – že viera (napríklad v lásku) je častokrát viac, ako istota. Pretože keď istoty niet, práve viera je tým, čo nás drží nad vodou...- Dobře, jak velký je vesmír?- Nekonečný.- Jak to víš?- Vím to, neboť všechny údaje naznačují to samé.- Ale ještě to nebylo dokázáno.- Ne.- Neviděls to.- Ne.- Jak si můžeš být tak jistý?- Nejsem. Jen tomu věřím.- Myslím, že stejné je to s láskou.(Čistá duša/A Beautiful Mind)

Jozef Bednár

Jozef Bednár

Bloger 
  • Počet článkov:  774
  •  | 
  • Páči sa:  13x

Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéSpoločnosťDumky a úvahyVážnejšie dumky a úvahyAutizmusViera a jaMédiá a komunikáciaMoje malé postrehySpomienky na minulosťPríbehy zo životaAko si žijemeNa margoBežecký tragédPohodička

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu