A Ty si si koho dievku zobral?

Chvíľkami hroby kropia dažďové kvapky, to počasie nie je veru dvakrát antidepresívne. Jeho nie práve najpozitívnejší vplyv cíti v kočiariku asi aj malá Martinka. Celý deň je nejaká mrzutá. Manželka preto velí, aby som sa ju pokúsil na kraji cintorína uspať, a že na hroby (ten cintorín je dosť „do kopca“) pôjde len so zvyšnými deťmi. Ja som sa po uspaní dcérky (v tom som dobrý:) preto šiel pomodliť a zapáliť sviečku aspoň k hrobu jej starých rodičov. Keďže ten je len pár metrov od vchodu na cintorín, kočík s Martinkou som mal stále na očiach. Každopádne, kočík bez doprovodu zaujal aj niekoho iného. Nad Martinkou sa nakláňa mužská postava v čiernom kabáte. Registrujem aj paličku, o ktorú sa opiera...„Tak čo, spí, spí?“ pýtam sa Martinkinho ochrancu, čakajúc vierohodnú odpoveď. Ten sa síce hneď na mňa aj pozrie, ale neodpovedá. Skenuje ma vážnym pohľadom a okamžite správne vylučuje možnosť, že by som bol z ich dediny. A ja veru bez váhania, s hrdosťou prezrádzam, koho dievku som si to pred 17 rokmi zobral. Pozná oboch, svokru i svokra. Veď na dedinách sa ľudia poznajú.„Vidíš tu tento hrob pred nami? Pekný, len čo je pravda. Ale bodaj by nebol, veď ten Vlado aj hroby robil,“ odpovedá si sám na otázku a ja sa tak dozvedám časť z príbehu, ktorý nesie náhrobný kameň predo mnou. Každý náhrobný kameň, ak by mohol rozprávať, by originálny príbeh veru rozpovedal. O brázde, ktorú človek za svoj život stihol vyorať. Každý cintorín je knihou plnou takýchto príbehov.„Ujo, a Vy ste odtiaľto?“ pýtam sa teraz ja, hoci nie príliš originálne. Deduško však nerieši originalitu mojej otázky, teší ho záujem o jeho osobu. Preto okamžite odpovedá, že je z horného konca, Pavlovič. „Každý druhý tam je Pavlovič. Tak ako je na druhom konci, tam kde Tvoja dievka vyrastala, každý druhý Kardoš,“ zasvecuje ma do tajomstiev Domaniže tak, ako to dokáže len človek, ktorý na jednom mieste prežil viac ako 80 rokov svojho života. A ja mu verím. „Tati, s kým sa to rozprávaš? A Vy pozeráte páli Vám to?“ našu krátku dišputu zrazu bez opýtania prerušuje náš Majo a podáva deduškovi ruku. Pozerá sa pritom striedavo naňho a na mňa a dodáva: „Tati, chlapi si čo? Chlapi sa nebozkávajú, len si podávajú ruky!“ Pán Pavlovič proti tej vete nemá veru nič. Len sa sprisahanecky usmieva a stíska ruku chlapcovi, ktorý je veru už vyšší od neho.Ešte by som sa s pánom Paulovičom aj porozprával, ale keďže ani počasie s nami zase nehrá, musíme sa ísť schovať pred dažďom do auta. Už sme kompletní, s deduškom sa už pozdravili aj polovička s Barborkou.„Ej veru, pozeral som, pozeral zopár raz páli Vám to, a veru som aj vedel odpovede,“ odpovedá deduško ešte na Majovu otázku. Samozrejme, Majo v tej chvíli už na túto svoju typickú otázku dávno zabudol a práve sa ma pýta, čo budeme robiť takto v nedeľu o týždeň...Neviem, čo budeme robiť. Možno by som rád opäť aj pána Pavloviča stretol. Ak nie nasledujúcu nedeľu, tak inokedy v budúcnosti. Mám rád takéto stretnutia, ktoré prináša život. Milujem takéto obyčajné rozhovory o živote s múdrymi ľuďmi. Stretnutia s ľuďmi, z ktorých srší človečina a ten typický „zdravý sedliacky rozum“. Z cintorína som sa, napriek depresívnemu počasiu, vrátil s úsmevom. Plný energie. Neviem, je možné, že pán Pavlovič na naše stretnutie hneď v ten deň aj zabudol. Ale mne ten jeho hlas, ktorý sa ma pýtal, koho dievku som si to zobral, stále rezonuje v hlave...