Áno, sú to zatiaľ moje najkrajšie prázdniny. Super boli dni, strávené v pionierskom tábore na Bezovci pri Piešťanoch. Kde som si opäť raz testoval hĺbku prežitého bez rodičovského dohľadu. Kde som sa v priebehu 14 dní stihol x krát platonicky zamilovať a zároveň aj odmilovať. Kde som spoznával samého seba a sny, hlásiace sa smerom do budúcnosti aspoň o čiastočné naplnenie.
Užil som si aj dovolenku s rodičmi a sestrou v Liptovskom Jáne. Výstup na Ďumbier, z ktorého sme doslova (z)utekali pred lejakom a búrkou, sa zmenil na ukážku rodinnej súdržnosti. „Veliteľ“ výpravy otec tú cestu dolu rozdelil na viacero miniúsekov, cyklistický fajnšmeker by povedal rýchlostných prémií, za účasť v ktorých bola pochvala a povzbudenie do ďalších. Dolu sa ide veru ťažšie, ako hore. Je možné, že sa otec bál viac (o nás), ako my. Ale nedal to na sebe poznať. Na tú túru v živote nezabudnem.
Ale prázdninovú krásu mali aj tie obyčajné dni v rodnom Dolnom Dubovom. A stále ešte aj majú. Každé ráno na stole v kuchyni papier so zoznamom prác, ktoré máme so sestrou urobiť v záhrade či v dome do návratu rodičov z práce. Bez šance na výhovorky. Takto sme si to dohodli na začiatku prázdnin a funguje to. Ja si však predtým ako predjedlo dávam čítanie denníkov Smena a Roľnícke noviny, ktoré odoberajú starí rodičia (poštárku už od siedmej netrpezlivo vyčkávam) a k tomu raz týždenne ako informačný dezert športový týždenník Štart.
Takže najskôr práca, a až potom zábava. Bez práce nie sú ani koláče, ale ani voľno, vštepujú nám so segrou jednu z overených životných poučiek rodičia aj starí rodičia. To voľno si užívame od popoludnia do večera. Ja takmer každý deň s kamošmi na futbalovom ihrisku pri futbale. Na malé bránky, ak nás je málo, tak aj dvaja na dvoch. Ide o hru, nie o výsledok. Alebo s knižkou v ruke. Prím hrá Vydavateľstvo Stopy a buď Mayovky, alebo Tragáčik.
Toto leto som však bol aj smutný, priznávam. To kvôli zákazu pre našich športovcov zúčastniť sa letnej olympiády v Los Angeles. Ako chlapec zbláznený do športu viem, že rovnako predchádzajúcu olympiádu v Moskve v roku 1980 bojkotovali niektoré krajiny. Ale prečo bojkot aj teraz, hoc zo strany tých „druhých“ krajín? Z trucu? Veď olympiáda by nemala byť o politike, ale o priateľskom stretávaní sa športovcov z rôznych krajín, o mieri. Moja dvanásťročná hlavička pomaly začína chápať, že svet je iný, než pôvodne myslela (inak čítajúc o partizánoch bojujúcich v občianskej vojne v Salvadore, najskôr som si myslel, že to sú tí „naši“ partizáni a nechápal som, ako sa tam do Salvadoru po 40 rokoch od SNP dostali a čo tam vôbec robia:).
O pár dní sa začína škola. Idem do siedmej triedy. Celkom sa už teším. Bude o čom so spolužiakmi rozprávať...