reklama

Vzdelávanie autistu na Slovensku

Pred takmer 14 rokmi (21.7.2005) som na tejto stránke napísal text nazvaný: Čo s autistickým dieťaťom na prahu školskej dochádzky? Ubehlo to. Neskutočne to uletelo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Dnes píšem text iný. O tom, čo s autistickým mladým mužom po ukončení školskej dochádzky. Ale najskôr sa chcem podeliť o naše skúsenosti s tým, ako to bolo s Majom v procese jeho vzdelávania.

Oproti roku 2005, kedy mohli niektoré moje texty o našom príbehu vyznieť mierne naivne či skôr prehnane optimisticky (ale stojím si za nimi, pretože písanie sa mi za tie roky potvrdilo ako jeden z účinných ventilov na vypustenie extrémnych dávok strachu a úzkosti z ťažšieho kríža), to bude realistickejší a otvorený pohľad. Niečo z toho, čo nás postretlo v školách (aj mimo nich), som na tomto fóre už písal. Ale len niečo. Každopádne takýto sumár môže pomôcť najmä tým rodinám, ktoré sa vydávajú, alebo sú aktuálne na rovnakej ceste, na akej sme boli my s naším Marekom. A tiež rodinám so zdravými deťmi (hoci aj naše špeciálne deti sú v podstate zdravé, len trošku „iné“. Pretože práve tí iní, špeciálni rovesníci im dokážu dať oveľa viac, ako by sme si pomysleli na prvý pohľad.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Retrospektívu nezačnem v poslednom roku Majka v škôlke. Ale škôlkou celkovo. Pretože už prvý dotyk s ňou pre nás predstavoval nádej. Bol znamením a potvrdením, že Najvyšší (bez ohľadu na to, ako si ho kto nazve) bude pri nás stáť. Už v materskej škôlke na Iľjušinovej v Petržalke (bolo to niekedy v rokoch 2003-2005), kam Majka prvý rok či dokonca dva (po tých rokoch sa môžem vo faktoch a číslach mýliť, ale na význame spomienky a emócii to nezmení nič) vodievala manželka na pol dňa z Trnavy kombinovaným použitím vlaku a autobusu, sme sa stretli s neskutočne ľudským a chápavým prístupom. Vyšiel nám aj risk so zaradením Majka do integrovanej triedy, t.j. do triedy, v ktorej mali deti ako náš Majo časť programu počas dňa rovnaký s tzv. zdravými deťmi, a nie do triedy autistických detí bez takejto otvorenej interakcie. Majo v tom čase (mal asi 4 roky, keď tam začal chodiť) ešte takmer nerozprával, autistické rysy uňho boli viditeľné a najmä ich možné prepuknutie nepredvídateľné. Tušili sme, že ak bude medzi „ľahšími“ autistami na začiatok hoc aj úplne vzadu, tí ho budú, aj vďaka interakcii so „zdravými“ deťmi, ťahať dopredu rýchlejšie, ako keby bol v triede ťažších autistov jeden z tých lepších, ale podnety na kráčanie dopredu by boli limitované. Po roku sme sa ho odhodlali poslať s triedou aj do škôlky v prírode na päť dní. Keď som sa k synovi prikrčil, aby sme sa rozlúčili a videl som v jeho očiach slzy, mal som ich zaliate okamžite aj ja. Radosťou. Majko nám vtedy ukázal city, ktoré vraj autista nevie ukázať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po presťahovaní sa do Šamorína nás čakal ešte rok škôlky. Do Bratislavy by sme ho voziť nestíhali. Preto sme hľadali škôlku v našom novom bydlisku. V niekoľkých nás odmietli. Nemám im to za zlé. V žiadnej nemali skúsenosť s integráciou autistu. Nevedeli, čo čakať. Aj my sme boli ešte stále v procese učenia sa, čo za malého Rain Mana to doma máme. Zostávala nám vtedy snáď posledná šamorínska škôlka, v ktorej sme sa ešte neboli pýtať a prosiť. Tá nášmu vtedajšiemu bytu najbližšia. A nestretli sme sa tam s pani riaditeľkou, ktorej rodinné korene siahali k dedine pri Trnave, v ktorej som vyrástol? V škôlke na Ulici Márie Majka nakoniec zobrali. Pani riaditeľka mala vtedy určite malú dušičku (ale kto ju nemal? naša ale aj Majova bola rovnako malá...). Po roku, keď sa lúčil spolu s ostatnými predškolákmi, patril k miláčikom všetkých. Už vtedy nám bolo jasné, že sa Majo nechce príliš uzatvárať, ale že vyhľadáva a teší sa zo socializácie s druhými ľuďmi. Z jeho strany síce po niektorých stránkach špecifickej, ale z hľadiska srdca úplne otvorenej a ničím nepodmienenej socializácie. Svet mu to začal vracať. Takých ľudí ako nás syn veľa nie je.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Do základnej školy nastúpil Majo ako letné dieťa o rok neskôr. Pri ceste, ktorou si prechádzal, sme si povedali, že rok nerozhoduje. Ani dva. Preto sme sa po odporúčaniach psychológov rozhodli najskôr pre nultý ročník na v špeciálnej škole na Žehrianskej v Petržalke. Ružové okuliare sme pokiaľ ide o Maja nikdy nasadené nemali. Skôr tie bojovné a realistické. V nultom ročníku sa syn spoznal s novým kolektívom, s inými učiteľkami. Pričuchol si k škole. No a čo bolo najdôležitejšie, aspoň o štipku sa zlepšil v jemnej motorike. Tá bola na Žehrianskej jednou z najdôležitejších veličín, podľa ktorej sme mali koncom roka ohodnotiť Majkove napredovanie. Nebolo síce prevratné, ale nakoniec sa v motorike v rámci svojich autistických možností aspoň o niečo zlepšil. A tak sme mohli voliť ďalší prestup. Na Hálkovu v Bratislave, do špeciálnej školy pre autistov. Škola na Žehrianskej svoju úlohu splnila. Ale keďže tam boli skôr deti s ťažším autizmom ako náš Majo, viac neverbálne, potrebovali sme ďalší nový čerstvý vietor.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na Hálkovej sme vydržali štyri roky. Majko tu urobil neskutočný progres. Výrazným spôsobom sa mu rozviazal jazyk. Vďaka super učiteľkám a aj tomu, že na škole boli v triede na štyroch autistov dve učiteľky, sa zlepšil vo všetkých predmetoch. Postupne sme mu pridali aj krúžky na vyplnenie voľného času. V Bratislave sa začal venovať tak spoločenskému tancu v Tanečnom klube Danube, ako aj krasokorčuľovaniu (na začiatku pod vedením legendárnej Hildy Múdrej). Obe tieto aktivity vykonáva doteraz...Škola na Hálkovej bola minimálne v rokoch, keď ju Majo navštevoval, pre deti ako Majo ideálnym prístavom, z ktorého sa mohli pravidelne vydávať na šíre moria a objavovať dosiaľ neobjavené kontinenty nových informácií a vzdelania. Každý deň sa nám z tých plavieb domov vracalo nové dieťa, dosahujúce stále nové a nové méty vo svojom rozvoji. Napriek tomu, že Majko patril (samozrejme, hovoríme o vzdelávaní prispôsobenom jeho limitom) k jednotkárom, o zmene sme neuvažovali. Pôvodne sme rozmýšľali, že v tejto škole vydrží celých 9 rokov. Zvykli sme si aj na ranné peripetie spojené s dochádzaním, hoc sa situácia v tomto smere stále zhoršovala a už v rokoch 2009-2010 sme si na rannú cestu do školy museli vyhradiť vždy minimálne jednu hodinu.

Pred koncom štvrtého ročníka sa nás však jedna známa spýtala, či by sme nerozmýšľali o Majkovej integrácii do bežnej školy, pod kuratelou asistenta, aspoň od piateho ročníka. Že pozná autistov integrovaných od prvého ročníka, ktorých stav je porovnateľný s Majovým. Takže či to nezvážime práve v čase prechodu z prvého na druhý stupeň. K tomu nám dala kontakt na jednu úžasnú špeciálnu pedagogičku do Levíc, ktorá sa venuje integrácii takýchto detí do bežných škôl a so školami následne spolupracuje aj pri vypracovávaní učebných plánov. Stálo nás to síce niekoľko ďalších bezsenných nocí. Vedeli sme, že presadiť autistu z jedného kvetináča do druhého môže predstavovať neprekonateľný problém. Ale na druhej strane, cítili sme, že ide o šancu, ktorú ak nevyskúšame, budeme neskôr ľutovať ako premárnenú. Po rozhovoroch nielen v Leviciach, ale aj s riaditeľkou Základnej školy Mateja Bela v Šamoríne a samozrejme aj po opatrne dávkovaných informáciách Majkovi, ktoré takto dokázal tráviť, sme si povedali, že aj v tomto prípade môže risk znamenať zisk. Celé sme to s polovičkou zobrali ako projekt. Opakovaná komunikácia s pani riaditeľkou. Prezentácia pred celým pedagogickým zborom o autizme a jeho špecifikách (Majo bol prvým autistom, ktorý mal byť integrovaný v šamorínskej základnej škole s vyučovacím jazykom slovenským). Komunikácia s budúcou Majkovou triednou pani učiteľkou, ktorú vybrali s veľkým citom. Pravá ruka v škole v podobe asistentky bola takisto vážnym pilierom snahy nás všetkých. Najmä tej Majkovej. 

Za päť rokov sa pri ňom vystriedalo viacero pravých rúk. Rovnako aj učiteľov jeho predmetov. Dôležitý bol aj úvod. Prvý deň daného školského roka. Pani triednu učiteľku som vopred poprosil o možnosť povedať rodičom žiakov, budúcich Majkových spolužiakov, pár slov o autizme, o Majkovi, o jeho snahe aj snoch byť medzi rovesníkmi. Tie moje slová som mienil aj ako podanie otvorenej ruky s tým, že hocikedy sme s manželkou pripravení odpovedať na všetky otázky týkajúce sa Majkovho života v triede. A ak treba, tak ich aj riešiť. Chvalabohu, nebolo čo riešiť. To, že Majko sa stal s pomocou asistentky a najmä s pomocou maminy (mojej manželky, ktorej za to, ako sa mu počas školských rokov po celé roky venovala, patrí obrovská vďaka) a učiteľov jednotkár, nebolo to najdôležitejšie. O iné sme bojovali a to aj Majko dosiahol. Úroveň socializácie uňho dosiahla nové, dovtedy netušené rozmery. V škole sa stal slniečkom, bezodnou nádobou lásky a energie. Vždy usmiaty, pripravený objať. Za to aj objatia dostával späť.

Po skončení deviateho ročníka, to mal už takmer 17 rokov, sme mohli už školskú dochádzku ukončiť. Ale keďže sme cítili, že ešte pár rokov náš šikovný syn zvládne, skúsili sme ešte trojročnú nadstavbu na strednej odbornej škole. Trojročnú bez maturity. Na viac nemal (to konštatujem s rešpektom). Keďže Majka, hoc s fantastickou pamäťou, ale s veľkými limitmi nielen v mentálnej oblasti, ale stále aj v jemnej motorike, nič extra nebavilo, o ničom sám profesionálne nesníval, rozhodli sme sa pre školu v Šamoríne. Aby sme naďalej nemali väčší problém s dochádzaním (najmä keď sme v tom čase mali už ďalšie dieťa v škole a tretie nastupovalo do škôlky). Preto sme mu, po konzultácii s pani riaditeľkou danej školy, vybrali Súkromnú strednú odbornú školu SD Jednota v Šamoríne. Tu nastúpil na trojročný odbor bez maturity, odbor cukrár. To nebolo o tom, že snívame o Majovi pripravujúcom niekedy samostatne zákusky v päťhviezdičkovom hoteli. To bolo o tom, aby bol integrovaný, medzi rovesníkmi. Aby sa v čo najviac smeroch posúval stále dopredu. Aj vďaka super asistentke, ktorá mu deň čo deň v škole robila tieň a pomáhala, ako aj najmä vďaka manželke sa to podarilo. Posledný rok sme už síce cítili, že sa dostávame cez čiaru. Majko už počas školského roka býval nervózny, občas aj mierne agresívny (vždy len doma). Ale zabojoval. A vďaka nezlomnej vôli dobehol do cieľa.

Veríme, že toto nie je jeho definitívny spoločenský cieľ. Že sa najneskôr po lete nájde, vďaka nášmu rodičovskému vkladu, pre syna nejaké pracovné uplatnenie. Že ho čakajú na jeho ceste ďalšie výzvy. Aspoň na pár dní do týždňa. Aspoň na pár hodín. Nemusí sa to týkať cukrárskeho remesla. Môže to byť aj hocičo iné, kde by potenciálny zamestnávateľ vedel využiť Majkove prednosti.

Som presvedčený, že tak ako sa to ukázalo vo všetkých školách, ktoré navštevoval, že aj v reálnom živote spoločnosť, ktorá dá nášmu synovi šancu, s Majkom získa. Samozrejme, veľa mu dá (nemyslím na peniaze, ale najmä na zmysel života a možnosť socializácie). Ale ešte viac dostane. Srdce. Čistú dušu. Úsmevy. Srdce na dlani.

Ľudia ako je náš Marek si šancu zaslúžia. Ich rodičia či súrodenci rovnako. Urobím všetko preto, aby som takýmto ľuďom v budúcnosti mohol naďalej čo najviac pomáhať.

Jozef Bednár

Jozef Bednár

Bloger 
  • Počet článkov:  774
  •  | 
  • Páči sa:  13x

Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéSpoločnosťDumky a úvahyVážnejšie dumky a úvahyAutizmusViera a jaMédiá a komunikáciaMoje malé postrehySpomienky na minulosťPríbehy zo životaAko si žijemeNa margoBežecký tragédPohodička

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu