reklama

O citovom živote autistického dieťaťa

„Oco, pozri kto sa nám to zobudil! Barborenečka, naša princeznička. Aká je krásna!“ tak takto ma dnes ráno informoval náš Marek o tom, že sa zobudila už aj Barborka. Jeho prejav plný citov a lásky k svojej sestričke nebol preňho ničím výnimočným. Pre nás sú však každé takéto Marekove slová ukážkou toho, že aj autistické dieťa je plné emócií a citov, ktoré dokáže prejaviť aj navonok.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (26)

Nemôžem povedať, že by nám Marek sám od seba hovoril, že nás s manželkou ľúbi. Žiaľbohu, takéto spontánne vyznanie sme od neho za sedem rokov nepočuli. Ale my dvaja s polovičkou, aj on, a aj Barborka, všetci dobre vieme, že Marek nás ľúbi, aj bez jeho slov. Dáva nám to najavo tým, aký je, svojím správaním, neverbálnym (a posledné roky už aj verbálnym) prejavom. „Marek, postav sa, a pozri sa mi do očí. Prečo si robil Barborke zle?“ vyhrešil som ho včera za to, že si na ňu chcel ľahnúť a skoro ju rozpučil.Pozrel sa mi do očí, zafixoval na chvíľku pohľad. V očiach sa mu zaleskli slzy.„Už nebudem robiť Barborke zle, ocko,“ reagoval na moje výčitky.„Už neplač. Ako ma ľúbiš?“ pýtam sa ho. Keď roní krokodílie slzy, dlho sa neviem hnevať.„Táááákto silno,“ reaguje a naozaj silou, samozrejme adekvátnou sile takmer sedemročnému chlapcovi, ma na chvíľku aj stíska.Marekovo vnútorné citové prežívanie je veľmi bohaté. A dáva ho aj najavo. Pravda, k tomuto stavu sme sa museli prepracovať pomaly, krok za krokom. Predchádzali mu naše bezradné pocity, keď sme Mareka nechali u jednej či druhej babky, a jeho to vôbec netankovalo, že odchádzame. Predchádzali mu obavy, keď nám vo veku asi štyroch -piatich rokov utekal, dvakrát sme z toho boli takmer na pokraji infarktu, pretože sme ho hľadali niekoľko minút. Raz v Bratislave tak doslova zobral nohy na plecia z priestorov hotela Sorea - našli sme ho až na ostrovčeku zastávky električiek pri PKO. Druhýkrát sa nám pokúšal utiecť na dovolenke v tureckej Alanyi, chvalabohu sme ho však v poslednej chvíli na rušnej ulici zazreli...Marek dlho v podstate vôbec nerozprával, takže jeho pocity sme mohli dlho iba dedukovať. Tu musím povedať, že reč mu pomohla rozbehnúť najmä manželka. Počas predĺženej materskej mu na každodenných prechádzkach ukazovala svet okolo, takisto doma sa učili pomenúvať jednotlivé slová. To ona je motorom jeho reči...Marek sa chvalabohu už rozrozprával, aj echolalia (opakovanie slov alebo slovných spojení) v podstate už úplne zmizla.O tom, že Majko má bohatý vnútorný život a citové prežívania každého okamihu, sme nikdy nepochybovali. Keď sme ho počuli krásne, precítene, a aj hudobne správne, spievať. Keď nám pani učiteľky v škôlke ukázali jeho krásne výkresy z výstavy, a informovali nás aj o ľuďoch, ktorí ich chceli kúpiť. Vtedy ešte nerozprával, ale my sme si boli istí, že jeho vnútorné prežívanie je za všetky slová na svete. Napríklad cez spev, alebo cez obrazy...Že nám svoje city bude dávať aj najavo, sme pochopili, keď pred rokom odchádzal do škôlky v prírode. Skrčil som sa vtedy k nemu, pozrel mu do očí, ktoré klopil dolu – a v ktorých zadržiaval príval sĺz. Bez slov, bez môjho vyzvania, ma objal. V podstate prvýkrát nám dal najavo, že mu budeme chýbať.Marekovi určite veľmi pomáhajú aj všetci členovia našej rodiny, ktorí ho berú takého, akým je. Vedia o malom probléme. Ale komunikujú s ním úplne normálne, zapájajú ho do činností (v rámci jeho možností), chvália ho. A slovo autizmus použijú len na jeho obranu. Tak ako šesťročná Zuzka, dcérka mojej sestry. Boli sme obe rodinky (moja i sestrina) v reštaurácii, dospelí sme sa rozprávali za stolom, deti sa hrali v detskom kútiku, aj s druhými deťmi. Marekovi sa jeden chlapec smial, že mu nerozumie. „Ty ho nechaj tak. Vieš, ja Tebe nerozumiem. Náš Majko je trošku chorý, má autizmus. Ale ja ho mám rada. A s Tebou sa nebudeme hrať!“ obránila Mareka, svojho bratrančeka, s dikciou dospelého človeka. Bola vtedy úplne fantastická!„Taťo, ešte sa pätnásťkrát vyspím, a ideme na dovču, hej? Aj s Barborkou, aj s mamkou...“nezabudol mi Marek pripomenúť včera pred spánkom. S takou iskrou v očiach, že som chvíľku uveril tomu, že autizmus je iba sen...Žiaľbohu, ten autizmus je u nás realitou. Ale to nám nevadí, asi to tak malo byť. Marek nás cez autizmus mal (a stále má) asi niečomu naučiť. A my sa pre zmenu snažíme čo najviac naučiť jeho. Krajší a plnohodnotnejší život si už nevieme predstaviť...

Jozef Bednár

Jozef Bednár

Bloger 
  • Počet článkov:  774
  •  | 
  • Páči sa:  13x

Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéSpoločnosťDumky a úvahyVážnejšie dumky a úvahyAutizmusViera a jaMédiá a komunikáciaMoje malé postrehySpomienky na minulosťPríbehy zo životaAko si žijemeNa margoBežecký tragédPohodička

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu