reklama

Vlk a mama alebo Ako som takmer nebol na sestrinej svadbe

Takto pred 11 rokmi sa moja sestra vydávala. Na jej svadbe som bol samozrejme aj ja, ako hlavný družba. Aj keď – veľa nechýbalo, a chýbal by som. Vďaka mojej mame, ktorá sa nezľakla vlka s veľkým V.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

V tomto čase pred 11 rokmi som bol na vojne, v prijímači. Prvého októbra som rukoval, koncom mesiaca ma čakala prísaha. Viete, ako to v prijímači chodí (presnejšie chodilo, keďže základná vojenská služba je už chvalabohu minulosťou). Človek – čerstvý vojak bol celý mesiac zatvorený v kasárňach a zaúčal sa do tajov vojenského života. Učil sa zdraviť vyššie postavených vojakov. Robiť „komínky“. Rozkladať a skladať samopal (skladanie mi síce nešlo, ale v rozkladaní som patril stabilne medzi najrýchlejších:-). Plaziť sa. Pochodovať...Asi v polovice prijímača ma prekvapil telefonát z domu...„Zuzka sa vydáva,“ hovorí mama vzrušeným hlasom. Môj vojnou trošku zastretý mozog sprvu nechápe.„Kam sa vydáva, do zahraničia? Idú s frajerom von?“ pýtam sa nechápavo.„Nie, ona sa vydáva, to znamená bude svadba!“ dostávam opakovanú informáciu, už aj s pointou.„Svadba bude kedy, na jar?“ ešte stále mi nedochádzajú všetky súvislosti. Svadbu polroka dopredu by mi mama do kasární asi neoznamovala. „Svadba bude o týždeň, ešte pred Tvojou prísahou,“ informuje ma (myslím v dobrom a s láskou) náš rodinný generál.„No to ale bezo mňa, mňa cez prijímač nepustia,“ snažím sa mamine logicky argumentovať. Ani sa jej nepýtam, prečo svadba tak ponáhľa. Aj keď prečo s „áno“ nemôžu minimálne týždeň počkať, mi vŕta hlavou.„Svadba nepočká. A to ako by si ako brat chýbal svojej jedinej sestre na svadbe? No to nie, to si musíš vybaviť. A pomôžem Ti v tom,“ znejú „generálove slová“.Do svadby zostával týždeň. Ak by som si mal vsadiť, šance že ma pustia veľké neboli.„Jožo, dobrý výmysel, dobrá finta. Potrebuješ za frajerkou skôr? To už nevydržíš?“ reakcie spoluvojakov na to, že máme doma svadbu a potreboval by som ísť domov už týždeň pred prísahou, boli všelijaké, len nie uveriteľné. Mysleli, že si vymýšľam.V najbližší pondelok som skúsil vybavovať. Klopem na dvere majora Hrdličku, veliteľa roty.„Pán major, dovoľte mi prehovoriť. Vydáva sa mi cez tento víkend moja jediná sestra, potreboval by som ísť domov. Je možné požiadať o opušťák ešte pred prísahou?“ pýtam sa majora. Dúfajúc, že hrdličky sú skôr láskavé a že taký bude aj jeho postoj.Láskavosť sa však na vojne nenosila. Aspoň na prvé počutie.„Vojáku, to asi nebude možné. Pred prísahou sa von ísť nedá,“ počujem tvrdú odpoveď.Lepšie som nepochodil ani v utorok, Hrdlička si stále hrkútal svoje. A ísť „vyššie“? Úprimne – keďže veliteľom práporu bol podplukovník Vlk, čo je oproti hrdličke zo zvieracieho pohľadu v negatívnom zmysle sto a jedno, ani som sa nepokúšal. Vlk bol opradený povesťami tvrďasa, kruťasa, jednoducho veliteľa, ktorý budí rešpekt aj vtedy, keď je na dovolenke.„Tak čo, vybavené?“ volá mi v utorok večer mama.„Nepôjde to, nepustia ma,“ odpovedám. Je mi zle, viem, že sestra sa vydáva (dúfam) iba raz za život, a ja pritom nebudem? „Tak sa do toho obujem ja,“ odpovedá mamina.„Aj tak už asi bude neskoro, ideme zajtra ráno na cvičenie na Turecký vrch, prídeme až v piatok večer,“ vravím rezignovane.A tak sa aj stalo, odišli sme na vetrieskach na Turecký vrch, ja s vedomím, že na svadobčanov budem po návrate myslieť aspoň duševne. A blahoželať budem až o týždeň neskôr, po prísahe.Na Tureckom vrchu bolo „super“. Tie necelé dva dni sme vyplnili naozaj veľmi zmysluplne – plazením, streľbou, hádzaním granátov, nočným strážením tábora. Mal som pocit, že nepriateľ by nemal šancu – pri pohľade na nás by sa od smiechu musel začať váľať po zemi, čo by sme využili a nepriateľa zneškodnili...Unavení a špinaví, chystali sme sa v piatok po obede (mimochodom to najlepšie, čo na vojenskom výcviku človek-vojak zažije, je poľná kuchyňa) na zrýchlený prechod (v takej polovičnej poľnej) z Tureckého vrchu do Bratislavy. Na svadbu som vtedy veru nemyslel, skôr na to, dať si do kanád dobre ponožky, aby sa mi rýchlo neskrčili a neurobili za tých tridsať kilometrov z kože na nohách peklo.„Vojak Bednár, choďte za kapitánom Greschom. A zoberte si aj svoje veci!“ prekvapil ma doslova pár minút pred štartom pochodu veliteľ čaty.„Bednár, idete so mnou v gazíku, rýchlo do kasární. Osprchovať sa, major Hrdlička Vám medzitým podpíše mimoriadny opušťák. Podplukovník Vlk Vám tú svadbu nakoniec schválil. Ale mimoriadne!“ Greschov výraz je prísny, takže neviem, čo mám robiť, či sa mám tešiť. Ale teším sa...„Ďakujem,“ odpovedám.Necelé dva dni doma prebehli veľmi rýchlo. Na svadbe som bol popri svadobčanoch hlavnou atrakciou, najmä medzi starším mužským pokolením rodiny. „Jožko, a jak na vojne, tvrdo? To keď ja som rukoval...“ vojenské príbehy boli na svadbe počuť pri každom stole, pri ktorom som sa aspoň na chvíľku objavil. Mama, tá sa ma na prvé dojmy z vojny nepýtala. Iba sa tak sprisahanecky na mňa pozerala. A pred odchodom späť do kasární prehodila: „Pozdravujem pána podplukovníka!“ Aj som tak po návrate do kasární učinil. A všetkým zainteresovaným (Vlkovi, Hrdličkovi, a samozrejme vojakom) som rozdal aj haldy zákuskov. Myslím, že až vtedy uverili, že som bol doma na svadbe....

Jozef Bednár

Jozef Bednár

Bloger 
  • Počet článkov:  774
  •  | 
  • Páči sa:  13x

Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéSpoločnosťDumky a úvahyVážnejšie dumky a úvahyAutizmusViera a jaMédiá a komunikáciaMoje malé postrehySpomienky na minulosťPríbehy zo životaAko si žijemeNa margoBežecký tragédPohodička

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu