Ako sa moja babička revanšovala pánovi doktorovi

Ak neberiem myslím že dve operácie a s nimi spojené hospitalizácie, na kontroly chodila stará mama do Bratislavy raz za dva – tri mesiace. Nechodila sama, najmä s pribúdajúcimi rokmi by cestu autobusom nezvládala. Väčšinou som ju spolu s mojou mamou (jej dcérou) odviezol ráno autom ja. A poobede sa vracali domov autobusom. Vždy však až po prehliadke Prioru na Kamennom námestí (inak moja babička hovorievala každému „veľkému obchodu“ Prior) a obede v pizzerii „v Priore“. Aj keď moja mama občas protestovala, aby babka peniaze zbytočne nemíňala...„To sú neny Tvoje penáze, buc cicho. Už sem možno vác nedójdem, preto si scem dat picu. A už ništ nehovor, ideme jest!“ povedala niečo v tomto zmysle vždy s takou šarmantnou západoslovenčinou, ako to len ona vedela. A viedla neohrozene moju mamu na miesto určenia. Babička sa vždy, po každej návšteve odvďačila svojmu doktorovi a sestričke za vyšetrenie a za starostlivosť. Vedela, že sa to tak patrí. Ale najmä sa chcela nejakou formou poďakovať. A keďže peňazí nazvyš nemala, vždy sa revanšovala tak po svojom. Raz doniesla pánovi doktorovi klobásky. Raz vajíčka. Inokedy jaterničky. Či za košík jabĺčok.Doktor so sestričkou, fantastickí ľudia, vždy babičke zdôrazňovali (za tie roky som ich aj ja spoznal a viem, že to mysleli úprimne), aby si babička nerobila starosti. Že oni sú od toho, aby pomáhali. Ak by si však od babičky nezobrali, veru vypočuli by si svoje...„Doktorko, počúvajte, to si mosíte zebrat, lebo já sem vác nedójdem, aj keby som mala umret. To je ze záhrady, urazíte ma, ked si nevezmete. Čo to mám njést naspátek?“Babička síce každý rok pravidelne aj trikrát do mesiaca hovorila, že „už zomiera a nedožije do ďalšieho mesiaca“, ale nikdy sa to nestalo. Nakoniec zomrela ako deväťdesiatročná. Pán doktor si za tie roky babičku veľmi obľúbil, najmä pre jej človečinu. Bol aj na pohrebe. Sľúbil jej to...„Doktorko, a ked umrem, mosíte dójst na pohreb. Aby ste počuli tú bandu, čo mi prinde zahrat Zahučali hory!“