Jozef Bednár
Milý Ondrej,
Tvoj definitívny odchod si mi ani slovkom vopred neavizoval. Zastihol ma nepripraveného. Už tri týždne sme neboli spolu na obede. Ani si sa na kávu nezastavil. Nezavolal si. Je mi smutno Ondrej...
Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Tvoj definitívny odchod si mi ani slovkom vopred neavizoval. Zastihol ma nepripraveného. Už tri týždne sme neboli spolu na obede. Ani si sa na kávu nezastavil. Nezavolal si. Je mi smutno Ondrej...
Úprimne sa ospravedlňujem všetkým, ktorých sa nejakým spôsobom dotkol môj posledný článok na blogu, o adopcii detí homosexuálnymi pármi. Za svojím názorom si stále stojím, ale uznávam, že niektoré svoje myšlienky som mohol formulovať trošku citlivejšie. Ešte raz sa ospravedlňujem. A prajem pekný víkend.
Priznávam bez mučenia, že humor Jozefa Nodžáka alias Majstra N väčšinou nemusím. Možno aj preto, že nie som jeho detská cieľová skupina. Názor naňho ako na človeka som až do soboty 22.12.nemal žiaden, nepoznám ho osobne, ani som s ním nečítal žiaden profilový rozhovor. V sobotu večer som si ale svoj názor naňho vytvoril. Pozitívny. Ten chlap ma rozplakal.
V posledných dňoch som v slovenských médiách zachytil dva silné príbehy, ktoré v rámci osvety proti interrupciám urobia oveľa viac, ako práve prebiehajúca bilbordová kampaň...
Ja tú našu nahnevanosť, zúfalosť a bezmocnosť v jednom potrebujem nejako vyventilovať. Inak by ma porazilo.
Netajím, že nepatrím k zástancom registrovaných partnerstiev ľudí s homosexuálnou orientáciou. A v budúcnosti by som bol aj proti ich prípadným snahám o adopciu detí. Na druhej strane však v každej ľudskej bytosti vidím v prvom rade človeka. Bez ohľadu na farbu jeho pleti, vierovyznanie, či sexuálnu orientáciu.
Keď sa pôjdeme pozrieť k Dunaju, obidvaja budeme vidieť, že Dunaj tečie. No a vy poviete, že tečie, a ja že netečie. To sú opačné stanoviská? Nie. Jeden z nás hovorí pravdu a jeden klame. To je všetko.
Stretol som ich dnes (vo štvrtok) poobede okolo 15h v jednej nemenovanej reštaurácii v centre Bratislavy. Bolo ich asi dvadsať, belosi i černosi. Všetci oblečení v jednotných futbalových dresoch (na chrbte mal každý asi svoju prezývku), hovoriaci anglicky a na neskoré popoludnie pomerne výrazne „pod parou“. Ja s kamošom sme boli okrem „futbalistov“ jedinými návštevníkmi spomenutej reštaurácie.
Poznám ho iba krátko, v podstate len od začiatku roka. Ale aj za také krátke obdobie skláňam pred ním klobúk dolu. Svojho času bol vraj zvoleným najmladším starostom na Slovensku. Teraz, majúc stále ešte menej ako 30 rokov, sa chystá kandidovať tretíkrát do funkcie. A hoc má aj iné plány, myslím, že dostane opäť aj dôveru od občanov svojej obce. Pretože sú za ním výsledky. A k tomu zostáva skromným, normálnym človekom.
Proti gustu žiaden dišputát. To, čo niekomu nesedí, niekto druhý kvituje. Dupľovane to platí o krokoch politikov. Ponúkam voľný prepis rozhovoru dvoch pánov v jednej nemenovanej bratislavskej kaviarni. Debatu dvoch podotýkam (možno nielen) na pohľad distingvovaných asi päťdesiatročných pánov, asi aj spoločenský dobre postavených (ako naznačovali v rozhovore, v ktorom prešli takmer všetky politické strany a aj európske štáty), som nemohol nezachytiť. Strašne hlasno rozprávali, nedalo sa nepočuť. A pre mňa prekvapivo, veľmi dlho pritom velebili šéfa národniarov...
Poznáme to asi všetci z príbehov zo života. Človek často dvakrát nemeria pred verbálnym rezom, čoho výsledkom bývajú zbytočne ostré slová smerom k druhej osobe. Slová ostré ako dýka, ktoré zanechajú ranu hlboko v srdci. Slová, ktoré von vypúšťame bez rozmyslu. Slová, ktoré ak už raz vypovieme, nemôžeme zobrať späť. Človek si pod tlakom emócií väčšinou svoj zbytočný slovný výlev neuvedomí. Až neskôr, keď emócie vychladnú, príde čas na spytovanie svedomia. Alebo aj nie.
Bola to na STV včera a dnes (skončila až hlboko po polnoci) excelentná relácia venovaná väčšine z nás neznámemu svetu mentálne postihnutých ľudí. Autori relácie si nedali cieľ tento svet detailne preskúmať. Bol by to totiž cieľ nereálny. Chceli sa „iba“ pokúsiť nahliadnuť do trinástej komnaty sveta mentálne postihnutých, do ktorej sa my „normálni“ ľudia často nezmyselne bojíme pozrieť, nieto ešte do nej vstúpiť...
Počítam, že minimálne do Troch kráľov budú medzi nami dozrievať novoročné vinše. V rodine, medzi priateľmi, v práci – všade si navzájom vymieňame priania a želania obsahujúce všetko dobré, zdravie, šťastie, úspechy doma i v práci...
Prajem Vám po všetkých smeroch požehnané Vianoce a na zatiaľ neznámu, ale napriek všetkému isto vzrušujúcu cestu novým rokom 2006 do batohu veľa zdravia, šťastia, lásky, pokoja, sebavedomia, pokory, odvahy, húževnatosti, ľudskosti, dobrých ľudí okolo Vás... Doplňte si každý do batoha, čo uznáte za vhodné:-)... A nech Vás anjel strážny na tej ceste dobre stráži! Jozef Bednár
Videl som cez víkend nové Na skle maľované. Keďže staré predstavenie s „Dočkom“ som nikdy nemal tú česť navštíviť, ako divák som mal možnosť premiérovo vzhliadnuť legendárny pohľad na legendárny príbeh Jura Jánošíka až teraz. A určite som sa nenudil. Bolo to na Novej scéne veru o čom. Ponúkam čriepky z predstavenia – môj iný, nie vážny pohľad na sobotňajší večer...
Predurčuje meno náš osud? Je to možné. Meno sa celkovo s nami často v živote zahráva. Niekedy je to skôr úsmevné, niekedy smutné...
Pred niekoľkými dňami som stretol jedného veľmi zaujímavého človeka. Volá sa Josef Bulva, a je klavírny virtuóz. Svetoznámy klavírny virtuóz. Aj keď na Slovensku jeho meno príliš nerezonuje. Dôvod je jednoduchý – pán Bulva, pôvodom z Moravy, ktorý na Slovensku vyštudoval VŠMU, za socializmu emigroval. Tým si zároveň od komunistickej moci vystavil lístok do zabudnutia...
Vidieť ich v Bratislave, dosť ich bolo aj v Trnave. Stretávam sa s nimi i v Šamoríne. Bezdomovci. Osoby, s ktorými sa osud kruto zahral? Alebo niekedy aj oni sami tomu osudu napomohli? Už z pomenovania „bezdomovci“ je jasné, že sú to ľudia momentálne bez domova. Že nemajú kde hlavu skloniť...
„Jožo, ja musím ísť von. Na Slovensku nie je pre mňa uplatnenie,“ povedal mi v decembri minulého roka kamarát Jano. Zoznámil som sa s ním cez angličtinu. On, keďže mal aj šťastie a vyrastal s otcom, vojenským pridelencom, od detstva v cudzine, vyštudoval anglické školy vrátane Oxfordu a minulý rok učil v Bratislave angličtinu. Ja som zase hľadal niekoho na one-to-one hodiny, na stále „oprašovanie“ jazyka. „Jožo, verím, že si si so mnou jazyk dobre zopakoval. Ja som sa zase od teba naučil trošku viac o živote, aj o public relations,“ povedal začiatkom roka, ako odchádzal preč. Do cudziny. Ako mi s úsmevom v očiach povedal pri poslednej bratislavskej káve, za šťastím...