Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Neviem, do akej miery je tento krátky príbeh skutočný a do akej vyfabulovaný. Už si ani presne nepamätám, v ktorom médiu, kde presne som naň natrafil. Jeho hrdinom je nemecký literárny kritik Reich – Ranický, ktorý sa v roku 1945 nechal naverbovať k poľskej tajnej službe a čakal na prvé školenie. O náplni práce totiž nič nevedel. Žil iba pod vplyvom literárnych mýtov o nej.
Tým otázkam sa nedá vyhnúť. Kladú mi ich najmä ľudia, ktorí mali/majú to šťastie, že sa v ich rodine neobjavilo žiadne vážnejšie zdravotné, mentálne či telesné, postihnutie. Respektíve inakosť (slovu „postihnutie“ sa pri autizme odjakživa bránim). Vraj či si naozaj nevieme u nás doma predstaviť život bez autizmu. Či som definitívne dospel naozaj až so synovým autizmom. Či si človek až s trošku sťaženým krížom uvedomí, čo má v živote naozaj význam a čo je iba prázdnym, hoc navonok pozláteným, obalom.
„Teraz bude na programe zákon o liekoch a vie sa, že problém je v kluboch KDH a OKS, ale akosi záhadne bude SNS opäť hlasovať za.“
Táto téma nie je nová, o chaotickej komunikácii vlády smerom navonok sa toho nahovorilo a napísalo od vzniku koalície už veľa. V poslednom svojom čísle sa k tejto téme okrajovo v rozhovore s premiérkou vrátil týždenník Trend. Ide najmä o mediálnu komunikáciu nedoriešených tém ešte v ich ranom štádiu, ktorá bežných ľudí len mätie. Naposledy mi toto potvrdil aj môj otec, na budúci rok sa chystajúci na odchod do dôchodku. Priznal sa mi, že tejto vláde pre jej chaotickú komunikáciu nerozumie. Ako príklad vytiahol – ako to napríklad vlastne je s dôchodcami, či a vlastne aj ktorí si môžu/budú môcť privyrábať popri poberaní penzie. „Mihál povedal jedno, Radičová druhé, do toho ešte názory ďalších členov koalície. Prosím ťa, ako to teda vlastne je, čo platí? Som z toho zmätený, z toho chaosu, ktorý produkujú,“ zveril sa mi otec so svojimi pocitmi. Nevedel som v tej chvíli odpovedať na jeho otázku. Ale v hodnotení komunikácie vlády som mu dal za pravdu. Otec asi nie je jediný človek na Slovensku, ktorý má pocit, že táto vláda komunikuje trošku chaoticky.
Druhý príspevok v dnešnej Paľbe na Markíze bol zjednodušene povedané o tom, že mentálne postihnuté deti, v prípade príspevku v spomenutej relácii deti s Downovým syndrómom, je možné azda aj z polovice integrovať v bežných základných školách. Redaktor v príspevku ale skritizoval stav, že v poradniach sa rodičia takýchto detí dozvedajú skôr doporučenia, aby deti študovali v špeciálnych základných školách. Mal som pritom pocit, akoby sa pojmy integrácia a špeciálna základná škola u postihnutých detí navzájom vylučovali. Akoby špeciálne základné školy boli niečo horšie...
Napriek tomu, že je hlboko po polnoci a bolo by načim ísť spať, nemôžem. Nedá mi článok, ktorý sa asi objaví zajtra (v stredu) aj v tlačovom vydaní denníka Sme. Na webe už je.
V správach v jednej z televízií som sa dnes dopočul, že Slováci chodili počas víkendu na cintorín páliť sviečky a klásť kytice a vence. Mal som pocit, že redaktor na niečo zabudol. Že zabudol na niečo dôležité, pre čo by ľudia v prvé dva novembrové dni mali chodiť „na hroby“.
Moja teta asi zo štvrtého kolena sa narodila v USA slovenským rodičom a má teraz už vyše osemdesiat rokov. Nemala to v živote ľahké, po druhej svetovej vojne jej zomrel manžel, takže výchova dvoch detí bola len na jej pleciach. Nič nedostala zadarmo, keď bolo treba, robila aj v dvoch zamestnaniach. Možno aj preto je celý život republikánka, čítajúca vo svojom domčeku v Bronxe (nezaťaženom hypotékou) výhradne republikánsky orientovaný New York Post. Včera som od nej dostal mail, v ktorom sa so mnou podelila o svoje názory na súčasnú situáciu v USA. Tu je voľný preklad...
Vyhoríme? Zažiarime? Verím, že náš tím na hokejovom šampionáte uspeje. A poteší ľudí na Slovensku...
Existuje nejaký recept, aby naozaj vydržalo? Na českom spravodajskom serveri idnes.cz vyšiel článok, v ktorom sa manželské páry žijúce spolu desaťročia vyjadrili, že ten recept môže znieť aj „vydržať, vydržať, vydržať“! Možno pred desiatimi rokmi by som si myslel to isté, ale dnes už nie. Určite existujú prípady, kedy to trápenie už nemá zmysel. Manželstvo by nemalo byť len o výdrži...
V dnešnom svete sa deje deň čo deň a zasiahnutí bývajú aj múdri a inteligentní ľudia. Príkladom je včerajšia správa na jednom zo spravodajských serverov, ktorá vyšla s nadpisom „Maďarič chce dať upratať za pol miliardy“. No ak to už vyšlo, mala byť to byť hádam pravda, nie? Alebo že by predsa len nie?
Ten futbalový zápas som si pri televízii teda odtrpel. Ešte že sme mali návštevu, takže to utrpenie sa dalo zniesť. Všetko sa začalo mojím videním... „A teraz dostanú naši gól,“ hovorím medzi pohárikmi návšteve. O dve sekundy – šup ho tam! 0:1... Neskôr dali Islanďania ešte jeden, a bolo vymaľované. Kde vidím príčiny našej prehry? Keďže pri sledovaní futbalu jedno oko plakalo, na tie príčiny prehry som sa pozrel druhým okom, ktoré sa chce pri futbale aspoň trošku usmievať...
Súhlasím s návrhom srbského ministra pre Kosovo rozdeliť Kosovo podľa etnického kľúča. Argumenty Thaciho, že vraj územná celistvosť Kosova je garantovaná medzinárodným spoločenstvom, beriem tak vážne, ako vážne rešpektovalo medzinárodné spoločenstvo územnú celistvosť Srbska.
Koľko dostane vrah, ktorý dokopal na smrť 21-ročného Dubničana pred jedným z miestnych barov? Pätnásť rokov? Viac? Menej? Aký trest je adekvátny za brutálnu vraždu? Ak by dostal napríklad tých 15 rokov, v prípade dobrého správania sa môže vrátiť z väzenia domov už po odpykaní dvoch tretín trestu. Takže o desať rokov by bol doma. Je to spravodlivé?
Český brankár Vlastimil Lakosil si v tejto hokejovej sezóne užil svoje. Na jednej strane výborné zákroky vo väčšine zápasov, bol oporou HC Martin, patril k ťahúňom mužstva, bez neho by to Martinčania tak vysoko v tabuľke určite nedotiahli. Lakosil bezpochyby patril k najlepším gólmanom extraligy. Počas sezóny si však vybral aj kus smoly. Ale – bola to naozaj smola?
Národniari asi doteraz spali. Kto iný, ak nie národná strana, mal už dávno iniciovať serióznu diskusiu o pozitívach a negatívach prijatia eura na Slovensku k 1.1.2009? Nič také sa nedialo, v médiách až donedávna prevládal skôr čisto pozitívny pohľad na skoré prijatie eura. O negatívach sa ani zďaleka nezvyklo tak detailne hovoriť.
Neveril som vlastným očiam, keď som na www,idnes.cz čítal správu o tom, že istá 26-ročná matka žaluje nemocnicu za to, že sa jej pred 8 rokmi narodilo zdravé dieťa. Tá matka chcela podstúpiť onoho času interrupciu, čakala dvojičky po tom, keď zistila, že je „nečakane tehotná“. Lekár následne odstránil len jeden plod. Z druhého sa narodilo zdravé, momentálne osemročné dievčatko. Za ktorého narodenie žiada matka teraz peniaze od nemocnice, v ktorej ho porodila.
Vraj na Slovensku nie je dopyt po konzervatívnych stranách, prečítal som si na webe jeden zaujímavý názor. Dovolím si oponovať. Ten dopyt po konzervatívnych stranách u nás podľa mňa stále existuje. Minimálne po jednej kvalitnej konzervatívnej strane. Problémom je iba skutočnosť, že v súčasnosti existujúce konzervatívne strany na Slovensku nedokážu ponúknuť konzervatívne orientovaným voličom žiadnu rozumnú alternatívu, žiadnu zaujímavú víziu, takmer žiadne zaujímavé témy. A ak už aj tú víziu či tému majú, nevedia ich ľuďom odkomunikovať, nevedia ich „predať“...
Albánsky národ má od nedele dva štátne útvary, Albánsko a Kosovo. Včerajším jednostranným vyhlásením nezávislosti Kosova však bolo týmto krokom pošliapané medzinárodné právo, medzi ktorého základné princípy patrí aj nemennosť hraníc. Z Kosova tak vyletel bumerang, ktorý v budúcnosti s najväčšou pravdepodobnosťou vážne zasiahne do vývoja v mnohých krajinách sveta. Nielen Srbsko včera dostalo priamy úder do tváre...
Rozhodovanie o tom, na aký film vyrazíme počas valentínskeho večera, nechala manželka na mňa. Vraj alebo P.S. Milujem Ťa, alebo Medvídek. Rozhodol som sa pre Macháčka, Trojana, Vilhelmovú, Geislerovú, Luknára a spol. Neľutovali sme, Medvídek bol v pohode.
